Úžasné jedlá, čajové prestávky, silná káva a „blondíny, dávajte si pozor!“

Autor: František Kekely | 22.10.2015 o 17:22 | (upravené 22.10.2015 o 19:00) Karma článku: 4,24 | Prečítané:  281x

 Ich farba vlasov priťahovala zraky miestnych ako keby po slovenských uliciach prechádzal sprievod brazílskych tanečníc. Ako chutí kebab v Turecku a aký majú Turci názor na vstup do EÚ? Týždeň na hranici Európy a Ázie.

Časť z môjho blogu o jednom Erasmus+ projekte v Turecku.

 ...

  Prvý deň takého výmenného, vzdelávacieho pobytu je tradične venovaný zoznámeniu s ostatnými účastníkmi. Zapamätať si hneď vyše 40 mien z rôznych štátov nie je nič jednoduché. Medzi programom, ktorí si pre nás usporiadatelia pripravili, sú vždy vsunuté „coffe breaks“/ prestávky na kávu, v Turecku to boli do veľkej miery skôr čajové prestávky s typickým čiernym, tureckým čajom.

 Kým Európania sa vždy po obede postavili a odišli, Turci ešte zvykli vysedávať za stolom a rozprávať sa pri popíjaní svojho čaju, naliatom v typických tureckých, čajových pohárikoch. Pili ho aj pri čítaní novín, surfovaní po internete, pri hraní kariet... hádam pri každom nič nerobení.

 Vždy poobede bol „free time“/ voľno. Samozrejme, väčšina ľudí ho využila na pláži a v mori. Projekt, ktorý prebieha len 200 metrov od mora, je v skutku vďačným projektom. Aj keď už októbrové more nehreje ako to v lete, stále sa dá v ňom vydržať.

 Hneď na pláži stála reštaurácia s nápisom „kebap.“ Byť v Turecku a nevyskúšať turecký kebab bolo jednoducho neprípustné (Aj keď zaň dáte 15 tureckých lír, 5€... veď predsa idete jesť pravý turecký kebab priamo na piesočnej pláži.). Už len pohľad na prinášajúci tanier vás presvedčí, že tých 5€ stálo za to. K tomu turecká káva a turecký čaj zadarmo. Pokrájaný durum kebab po okraji taniera, uprostred ryža so zeleninou. Aby tej zeleniny nebolo málo, ešte jedna miska so zeleninovým šalátom zvlášť do stredu stola. Aj keď už nejeden kebab prešiel vašimi ústami, niečo takéto ste len ťažko mohli predtým na Slovensku skúsiť. Stručne povedané: Lepší kebab som naozaj nikdy, nikde nejedol (a nebol to teda len môj názor)!

 Chodiť každý deň počas voľna do mora začalo byť postupom času trochu nudné. Keď už sme teda v tom Turecku, čo tak si pozrieť nejakú mešitu z blízka. Pred jednou stojíme spolu s Rumunmi. Každý fotografuje, keď v tom z mešity vychádza jeden pán. Dalo by sa povedať, že to je niekto ako kostolník u nás. Usmeje sa a začne na nás mávať, nech ideme dnu. Všímame si, že sa pred vchodom vyzúva, tak sa vyzúvame aj my. Zasvietil svetlá a ukazuje nám, že ak chceme, môžeme ísť po schodoch hore a fotiť z hora. „Naozaj pekné a zaujímavé.“ Rumuni však, ktorí svoj deň v Istanbule nestrávili pri Bospore, ale v Hagia Sofia a v iných chrámoch, nám hneď názor vyvracajú: „Toto bola len taká dedinská!“ V hlave sa vám vynorí otázka: „Ako asi potom vyzerá tá nededinská?“

 Ďalšou z vecí, okrem mešít, ktorú si nezvyknutý zelenáč v moslimskej krajine všíma, je zahalenie žien. Samozrejme, Turecko nie je žiadna Saudská Arábia. Malý, osobný prieskum v Istanbule skončil vyrovnane. Prevažnú časť zahalených žien však tvorili skôr staršie ženy a tie, čo pristávali lietadlami z Kataru, zo Saudskej Arábie a podobne. Mimo Istanbulu (obzvlášť mimo okolia letiska) bol pomer viac naklonený na stranu nezahalených. Niečo ako burka (zakrytá aj tvár) tu už asi ani neexistuje. Moderátorky a herečky v tureckej televízii – bez šatky. Predavačky, kuchárky, pani domáca, účastníčka z tureckej strany... – tiež.

 Nezabudnuteľnou spomienkou ostávajú návštevy obchodov. Každý sa chcel s vami rozprávať a zisťovať, odkiaľ ste. Niektorým nebránilo ani to, že nevedeli anglicky a vy po turecky. Iní na odpoveď „Slovakia“ ihneď reagovali našimi Tatrami a podaktorí nám aj voľačo darovali (zmrzlinu, sladkosť...).

 Piatkové poobedie bolo, čo sa programu týka, obzvlášť jedinečné. Návšteva mesta Edirne a účasť na rómskej svadbe v uliciach mesta. Jeden z tureckých lídrov najskôr všetkých trochu vystrašil. Sám zrejme nevedel, čo môže na takej svadbe čakať. Opakovane pripomínal, aby sme si strážili veci alebo si ich radšej nebrali vôbec (preto mi z tej svadby chýbajú fotky). Dievčatá by možno najradšej nechal na ubytovni, chalanom zakázal hocičo piť a človek sa mal niekedy po jeho slovách aj strach niekam pozrieť. Nuž, dávať na nás pozor, bola jeho povinnosť. Vyvolaný pocit obáv však veľmi rýchlo vyprchol. Uprostred ulice tancovala nevesta vo fialových šatách so svojím novomanželom. Niektorí muži okolo nich rozhadzovali peniaze, ktoré následne zbierali deti. Ak som v tom hluku správne počul, tak taká svadba tu trvá 4 dni. Hoc sme mali zakázané aj tancovanie, opakovanú výzvu novomanželov, aby sme sa k ním pridali, bolo neslušné odmietnuť. Jeden z momentov, na ktoré sa z Turecka len ťažko zabudne. 

 Posledným bodom programu každého dňa býva kultúrny večer. Jedna krajina si pripraví na stôl svoje jedlá a nápoje. Niekde vyvesí svoju vlajku. Odprezentuje si prezentácie a nejaké videá z internetu. Niektorí si oblečú aj kroje, zaspievajú, naučia ľudový tanec a ďalší prezradia viac o svojom štáte prostredníctvom pripraveného kvízu.

 Výrazy tvári, keď sa na plátne objavia naše hory, vždy potešia. Obzvlášť štáty ako Lotyšsko či Litva bývajú naozaj ohromené. Ešte sa nestalo, aby po slovenskom večeri niekto neprišiel a nespýtal sa, kde mu u nás odporúčam lyžovať alebo na aké kopce u nás vyliezť (V januári si napríklad zalyžujem s pár Litovcami vo Vrátnej.).

 Zvyšok večera a noc pokračujú rôzne. Na pláži pri dobrej hudbe, u niekoho na izbe či niekde vonku pri založenom ohni. Je to čas, kedy sa ľudia medzi sebou nepochybne bavia a spoznávajú najviac.

 Tu mal náš turecký priateľ opäť obavy. Tentokrát o naše blondínky, ktorým neodporúčal chodiť samým cez mesto. Rozprával nám, akí sú Turci zbláznení do blondínok (Sám jednu európsku mal.). O svojej krajine a tunajších ľuďoch hovoril viackrát. O tom, aká je Turecko multikultúrna krajina, aké sú jednotlivé regióny Turecka rozdielne, o Istanbule, o tureckej kuchyni a reč prišla i na vstup Turecka do EÚ. (Medzi tým si neodpustil rýpanie do československých vzťahov počas hokeja. „Hm, ale tí Česi hrajú lepšie, že?“)

  Aj keď sa mi z predchádzajúcich dní, rozhovorov zdal jeho pohľad na EÚ či samotnú Európu viac-menej skôr pozitívny, jasne povedal: „Nechcem, aby Turecko vstúpilo do EÚ.“ Nemyslí si, že by to bolo pre jeho krajinu nejako výhodné. Poukazoval na rozdielnosť jednotlivých štátov únie. Odstrašujúcim príkladom mu je Grécko, ktoré podľa neho budú nasledovať aj iné krajiny, spomenul napríklad Taliansko a Španielsko. Nemci a Angličania sú u neho tí, čo to tu celé ťahajú. K tomu sa pridal do debaty jeden európsky euroskeptik, ako sa dvíhajú ceny všetkého v jeho krajine, a na vstup Turecka do EÚ sa mohlo definitívne zabudnúť, teda aspoň v tomto rozhovore. Ak sa taká otázka dostala k nejakému inému Turkovi, odpoveď bola skoro vždy rovnaká: „Nemyslím si, že by toto Turci nejako riešili. Skôr nás zaujímajú víza ako členstvo.“

 Organizátori na začiatku projektu sľúbili jedno prekvapenie. K jeho uskutočneniu vybrali predposledný deň. Posadili nás do áut a odviezli k  malému prístavu. V lodi, do ktorej sme nastupovali, viseli neoprény, po zemi boli kyslíkové bomby, plutvy, potápačské okuliare... Približne o polhodinu neskôr skákal do vody už prvý človek, dievča z Macedónska. Každý z nás sa mohol prejsť po morskom dne a sledovať rôzne druhy rýb. Tí šťastnejší videli dokonca chobotnice či morské hviezdice. Úžasný zážitok. Určite by mnohí chceli spomenúť aj miestnych potápačov, ktorí na nás dohliadali. Perfektní a skutočne priateľskí ľudia. Keď sa začali dvíhať vlny a prichádzala búrka, viacerí si okrem prvého potápania zažili na lodi aj svoju prvú morskú chorobu. 

 ...

 Poslednú noc sa spalo zrejme najmenej. Každý sa lúčil s každým. Zavčasu rána, ešte pred svitaním, sa slovenská skupina spolu s pobaltskými vybrala smerom na (slovami len naozaj ťažko opísateľný) Istanbul. Boli sme jediní, ktorí odlietali z ázijskej strany. Jediní, ktorí mali tú česť prechádzať ponad lode plávajúce na Bospore. Ešte predtým nasledoval opäť chvíľkový, tentokrát rozlúčkový, pohľad na Hagiu Sofiu. Posledný turecký kebab na letisku. Posledný pocit tepla pred chladným stredoeurópskym počasím.

 

Teşekkürler Türkiye.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?