Hanbím sa, o slovanskom superštáte a „alternatívnom“ sklamaní

Autor: František Kekely | 23.3.2015 o 21:48 | (upravené 16.4.2015 o 21:12) Karma článku: 6,52 | Prečítané:  326x

 V poslednom období sa (nie len) na Slovensku šíria videá, články, príspevky na sociálnych sieťach, zobrazujúce Rusko ako superštát. Zdroj pravdy. Symbol správnych rozhodnutí, sily a dobra.  Mnohí, ktorí tak radi ukazujú prstom na jednu stranu, tu s nechápavou ľahkosťou konzumujú a šíria propagandu celkom inej.

 Konšpiračné teórie sú pre bežných ľudí lákavé. Najmä ak ste mladý človek a pochádzate z krajiny ako Slovensko. Vaša rodina, odkedy vnímate a počúvate okolie tohto sveta, rozoberá pravidelne za stolom politiku, ekonomiku, a všetko to pre vás znie tak dôveryhodne. Komu je jednoduchšie uveriť, blízkym, ktorých predsa osobne poznáte, či skazeným médiám?

 Ako rastiete, získaný skepticizmus voči niektorým ľuďom a krajinám si ďalej upevňujete na stránkach, ktoré pracujú s týmito teóriami. To, čo sa rozoberalo skôr len v krčmách a za rodinnými stolmi, internet umožnil preberať vo veľkolepom štýle.

 Bolo jednoduché sa do toho namotať. Napriek tomu, to, čo takzvaná (sama seba nazývaná) alternatíva predvádza v poslednej dobe, je zrejme aj pre viacerých (bývalých alebo už len čiastočných) fanúšikov nespochybniteľný mix pýchy, zaslepenosti a propagandy. Teda presne tých vlastností, na ktoré sa tak rada snaží ukazovať.

 Pri pozeraní Jána Čarnoburského na TA3 alebo čítaní jeho názorov v týždenníku .týždeň. Sledovaní českého politika z komunistickej strany obhajujúceho obsadenie Krymu na ČT24. Úvah Miloša Zemana o tom, ako by sa Ukrajina nemala rozhodovať sama. Odvysielanej tlačovej konferencie Vladimíra Putina. Pri pozeraní na ženu hovoriacu s ruským prízvukom o prozápadnom špinení Ruska, ČT24. Diskusii o Ukrajine na ČT1, kde rovnaký priestor i zastúpenie mali oba názory (prorusky i prozápadný). Zobrazených i odvysielaných názorov Michaila S. Gorbačova o americkom provokovaní. Neskôr podobných názorov aj od ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova. Textu v SME, ako USA svojou pomocou proti Asadovi pomohlo ISILu. Kritického statusu na americkú politiku na Blízkom východe od Daga Daniša z Hospodárskych novín... a mnohých podobných príkladov, vyzerá aj mainstream viac na všetky strany kritický ako takzvaná „alternatívna.“

 Tá sa očividne rozhodla dosiahnuť akúsi informačnú rovnováhu propagandou východu.

 Na zmrzačenom chlapcovi, ktorého zasiahlo počas bojov ukrajinské delostrelectvo, si mnohé stránky doslova zgustli. Ihneď to využili ako ďalší argument pre teóriu ukrajinsko-fašistickej genocídy. O zasiahnutí pohrebného sprievodu, autobusu, trolejbusu, obytnej štvrti či dokonca školy proruskými jednotkami, tu však nebola pochopiteľne žiadna reč. Nehovoriac už o tom, že aj toto by malo mať prvky nejakej nacionalistickej genocídy.

 K viacerým (a možno aj k všetkým) z týchto útokov sa separatisti i Moskva odmietali priznať. Rakety podľa nich dokonca vystrelila ukrajinská armáda, čo sú dosť zaujímavé tvrdenia, keďže sa to často stalo v oblastiach, ktoré mala ukrajinská armáda pod svojou kontrolou a kde sa sama nachádzala. Ponúkaná alternatíva má aj na toto odpoveď. Zem a vek priniesol informáciu, podľa ktorej si 60% strát spôsobili ukrajinskí babráci z vlastných radov. Teda, na ukážku, ak z vašej dediny či mesta zahynulo 1000 chlapov, 600 sa trafilo medzi sebou.

 Pravdohľadači taktiež nevenovali pozornosť prípadom, kedy stanice Kremľa realitu nie len prifarbovali, ale si ju doslovne vymýšľali.

 Napríklad v reportáži o ukrižovanom chlapcovi v Slavjansku a mame ťahanej za tankom po námestí alebo o vyberaní vnútornosti ukrajinskou armádou. Známy je aj nedávny prípad, keď 3 ruské televízie informovali o smrti malého dievčatka, ktorého zabilo ukrajinské obstreľovanie. Okrem neho sa obeťami stali údajne ešte ďalšie dve deti. Keď sa reportérka BBC vybrala na dané miesto, zistila, že o dievčatku, dokonca ani obstreľovaní v tom čase, miestni nič nevedia, iba to počuli z ruských správ. O žiadnom 10-ročnom dievčatku nič nevedeli ani v miestnej márnici. „Dievčatko neexistuje,“ priznáva ku koncu reportáže ruský novinár.

 Časté sú taktiež prípady používania fotografii, ktoré pochádzajú odinakiaľ, z iných častí sveta, ale verejnosti sú podávané ako zábery z Ukrajiny. Napríklad fotografia mŕtveho, zakrvaveného dievčatka, predkladaná ako dielo ukrajinskej armády, pochádzajúca v skutočnosti zo Sýrie alebo fotografia nočného bombardovania ukrajinskou armádou, pochádzajúca v skutočnosti z Iraku.

 Nedávno som mal možnosť vidieť ruský článok o preplnenej márnici v Slavjansku. Tie isté fotografie som našiel aj v článku o mexickej márnici, ktorý bol napísaný v roku 2009. (Márnica v Slavjansku: http://politikus.ru/events/19398-gorodskoy-morg-slavyanska-perepolnen-trupami-ukrovoennyh-nacgvardeycev-i-pravosekov.html; mexická márnica, 2009: http://www.elpasotimes.com/ci_11851317)

 Keď sa Tibor Eliot Rostas rozprával s excelenciou, ruským veľvyslancom o mediálnej vojne Západu, očividne zabudli prebrať aj druhú stranu. Buď je šéfredaktor mesačníka Zem a vek zaslepený ignorant alebo úmyselne konajúci nástroj proruskej propagandy.

 Overovanie údajného prenasledovania a genocídy občanov ruskej národnosti na Kryme, ktoré slúžilo ako zámienka pre vojenskú intervenciu. Záhadní muži so zbraňami v ruke, ku ktorým sa každý odmietal prihlásiť a ktorí sa zo dňa na deň zázrakom pretransformovali na ruské vojská. O neoznačení ruských vojakov na Kryme a o dôveryhodnosti, ktorá z toho vyplýva (Ťažko potom uveriť, že neoznačení nebehajú aj po východe Ukrajiny). Odkiaľ presne majú separatisti ťažkú vojenskú techniku (tanky, raketové systémy...). O tom, ako často sa armáda jedného štátu (ruskí výsadkári boli opäť bez označenia na uniformách) ocitne nechtiac desiatky kilometrov vo vnútrozemí druhého. Prípady zúfalých, ruských matiek, ktoré nevedia o svojich synoch, čo sa s nimi deje, prípadne stalo a doniesli im ich v truhlách. O úmrtiach a zraneniach ruských vojakov, údajne na cvičiskách. Prípadmi, akými bol napríklad aj vojak Anton Tumanov, ktorý známym povedal, že ho posielajú bojovať do Donecka. Domov sa už živý nevrátil. Prípad Doržiho Batomunkujeva... a tak ďalej.

 Všetko sú to témy, ktoré by naozaj kriticky zmýšľajúceho človeka zaujímali. Či už by skončili našimi proruskými stránkami nejako vyvrátené alebo potvrdené, no hlavne, aby boli overované a publikované.

 Ich reakcie na takéto informácie, keby sa nejednalo o Rusko, ale o niekoho iného, by vyzerali nepochybne inak.

 Všetko sú to témy, ktorým sa tieto stránky nevenovali vôbec. Majú už totiž svojho delostrelectvom zmrzačeného chlapca, bandu chlapíkov s nacistickou vlajkou, banderovský hrôzopríbeh a negatívnu popularitu od takzvaných prozápadných riťolezov, ktorú s úspechom obracajú vo svoj prospech.

 Sme tak svedkami zaujímavých a jedinečných momentov: Keď sa propaganda a neobjektivita snaží skrývať za boj proti propagande a neobjektivite. Keď strážené a zatajované informácie môžeme roky bezproblémovo sledovať z množstva zdrojov, dokonca si ich kupovať v Bille či v Tescu. Keď sa slovenskí fašisti prikláňajú na stranu oslobodzujúceho Ruska a nie fašizmu.

 Zaujímavá je aj ďalšia časť ruskej propagandy: úžasné a silné Rusko.

 Keď už je druhá strana očiernená, naše chyby ututlané, treba sa ukázať v dokonalom svetle.

 Rusky nahovorené propagačné videá so slovenskými titulkami, aké je ruské pohltenie super, ruský občan krásny, rozumný kulturista, oproti tomu Američan ohava, sú už naozaj príliš silnou kávou aj pre mňa, ktorý sa s panslavizmom a protizápadnými informáciami odmala aktívne stretával, ba aj stotožňoval.

 V jednom veľmi populárnom videu sa Rusko prezentuje ako neagresívna, zbytočne krv neprelievajúca krajina, ktorá kde prišla, tam sa diali úžasné veci. Bez Ruska všetko jednoducho upadá. Rusko je tu vykreslené aj ako obeť, ktorá bola neustále napádaná. Hovorí sa tu napríklad aj o akejsi dávnej poľskej intervencii do Ruska, ale, opačne, o  intervenciách do Poľska sa vo videu už nehovorí samozrejme nič. O zverstvách červenej armády, čistkách na Pobaltí (stotisíce ľudí), gulagoch (milióny obetí), Ukrajinskom hladomore (milióny obetí), Katyni (okolo 26 000 obetí), strieľaní bezbranných ľudí, žien aj detí, pred parlamentom v Maďarsku v roku 1956 (viac ako 200 zabitých, vyše 300 ranených) a mnoho, mnoho iných udalostí z histórie Ruska by ste tu čakali taktiež márne.

 Je na zváženie, či veľkosť národa je hodnotená podľa toho, ako ružovo sa snaží svoju históriu predkladať alebo ako je schopná prijať a priznať jej chyby.

 Čo sa týka vojenských záležitostí, Rusko sa veľmi rado zobrazuje ako niečo nezdolateľné. Z tohto obrazu ťažia domácu popularitu aj terajší predstavitelia štátu. Nuž, z toľkého chvastania sa, už začína byť pomaly problémom si aspoň trochu nerypnúť. Kto vie o rusko-japonskom konflikte na začiatku 20. storočia, vedel by zrejme k tej nezdolateľnosti niečo podotknúť. Kto už čítal o takzvanej Zimnej vojne, keď veľmoc ZSSR porušila dohodu o neútočení a napadla trpaslíka Fínsko, tiež by vedel k tým historickým, vojnovým úžasom ruského národa prehovoriť. Straty a porážky, ktoré tam utrpeli sovietske vojská, od Fínska, boli priam šokujúce a pre Sovietsky zväz poriadne zahanbujúce.

 Ohľadom konca bračekovania sa s Hitlerom a vojny s Nemeckom, snáď dá každý za pravdu, keď napíšem, že Nemci mali kvalitnejšiu a modernejšiu, vojenskú techniku (tanky, lietadlá...) a lepšie pripravenú armádu. Ak teda môžeme u Rusov niečo vyzdvihovať ohľadom potlačenia fašizmu, tak určite nie ich vyspelejší, vojenský pokrok, ani lepšie vycvičených vojakov, ba ani úžasné riadenie krajiny. Bola by to skôr nezlomnosť radových vojakov, ktorí niekedy doslova aj bez zbrane neváhali čeliť nemeckej paľbe. Červená armáda prišla (aspoň podľa mojich 2 zdrojov) o viac vojakov ako nemecká, talianska, francúzska, japonská a americká dohromady.

 V poslednej dobe veľmi časté a jednostranné ukazovanie prstom, že takí Američania sa pridali do vojny až neskôr, keď ich napadli, je taktiež do istej miery neobjektívnym potľapkávaním ruskej minulosti. Poľsko bolo drtené z oboch strán dvomi, vzájomnú dohodu uzavretými, mocnosťami, Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom. Sovietsky zväz mal potom opäť viac práce s okupáciou okolitých krajín ako s nejakým fašistickým potláčaním. To sa zmenilo až vtedy, keď už začali byť dvaja kohúti na jednom smetisku pre jedného príliš.

 Za zmienku by možno stáli aj veľké straty a neúspechy v Afganistane či nepotlačenie odporu v prvej čečenskej vojne, o ktorej sú tiež rôzne, zaujímavé informácie.

 Je síce pekné, ak Rusi za tie storočia postavili na Sibíri aj nejaké škôlky a nemocnie, ako ukazujú vo videu, no miesta, kde ich ruka siaha, stále nevyzerajú so životnou úrovňou obzvlášť lákavejšie ako miesta inde. Alebo inak povedané, ak aj Rusi dali krok, niektorí dali potom tri. Fíni zrejme doposiaľ srdcervúco oplakávajú, že ich hlavným mestom nie je Moskva.

 V čom je Rusko vlastne takým príkladom?

 Hovoríme o krajine s najnižšou priemernou dĺžkou života v Európe, ktorá postupne vymiera. V tabuľkách, kde sa žije najlepšie (každoročne pripravované tabuľky Indexu ľudského rozvoja, vyspelosti krajín, porovnávajúce gramotnosť, vzdelanie, priemernú dĺžku života, mieru chudoby...) sa zo štátov Európskej únie a Severnej Ameriky môže Rusko rovnať len Bulharsku alebo Rumunsku.

 Slovensko, pomerne negatívne známe svojou korupciou, sa v rebríčkoch krajín s najnižšou korupciou drží až okolo 60. miesta. Rusko okolo 140. Čo sa týka slobody tlače, tak Slovensko sa aktuálne podľa mimovládnej organizácie Reportéri bez hraníc pohybuje okolo 20. až 30. miesta. Rusko v prvej stovke nenájdete (opäť až niekde pri 140. mieste).

 Ak si náhodou pozriete 100 najlepších univerzít sveta, okrem toho, že tam pochopiteľne nebude žiadna slovenská, zistíte, že tu zastúpenie nemá ani veľké Rusko. Medzi 250 najlepšími sa z najväčšieho štátu sveta nachádza len jedna.

 Akýsi nami vsugerovaný vzor rodinných hodnôt sa pri pohľade na rozvodovosť alebo množstvo potratov veľmi ľahko vytratí. Nehovoriac o silnom alkoholizme Rusov, ktorý tam rodinné putá posilňuje.

 Len pomerne nedávno bol i u nás zverejnený článok od Vasilija Žarkova, politológa a historika z Moskovskej vysokej školy. Jeho meno sa už (minimálne) raz objavilo aj na jednej česko-proruskej stránke, keď im ideologicky vyhovovala jeho odpoveď. Nedávny, spomínaný článok tam však už určite nenájdete. Písal v ňom o Rusku. Nič konkrétne, jednoducho jeho pohľad na dnešné Rusko. Hneď druhá veta v článku bola: „Rusko je chudobná krajina.“ O niektorých provinciách Ruska autor píše ako o treťom svete. „Odpoveď na otázku o našich budúcich dôchodkoch vyvoláva ľútosť aj v tej najchudobnejšej krajine EÚ.“ Žarkov ďalej spomína rozkrádanie príjmov z ropy, obrovskú nespravodlivosť a nerovnosť v krajine, čo už je brané ako akási miestna norma. Píše aj o takzvanom spiatočníctve. O tom, ako medicínu nahrádzajú mastičkári. „Rusko už nie je štátom, kde sa rodia laureáti Nobelovej ceny.“

 Nemusíme ani ovládať všetky možné štatistiky a informácie, ktoré život v Rusku neospevujú (možno tak pre obyvateľa Nigérie). Koľko ľudí poznáte, ktorí odišli za lepším zárobkom, prácou, či dokonca lepšou vidinou života do Rakúska, Nemecka, Anglicka... a koľko tých, ktorí sa rozhodli vybrať do Ruska, Bieloruska, Kazachstanu?

 Nasledovať a obhajovať Rusko, brať ho ako vzorový príklad kvôli etnickej ideológii, je presne ten racionálny argument, na ktorý každý rozumný človek teraz čaká.

 Je pochopiteľne správne, ak niekto kontroluje aj americké kroky či samotné dianie v Amerike. Je viac než isté, že veľmoc ako USA nejaké chyby spravila. Ďalšie ešte aj spraví.

 Jej temnejšia stránka však pohltila niektorých viac ako bolo očividne zdravé. Až tak, že nielenže ignorujú temnejšie strany inej knihy, ale sami ich predkladajú pod víziou svetla, plného pravdy a ideálov. Preto sú ešte viac zavádzajúce, neobjektívne a s väčším množstvom nepresností ako v prípade mainstreamu.

 Nie kvôli nemu, ale práve vďaka nim ma chuť panslavizmu prešla.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?